Andrea Mikletičová
Rozumní dospelí
Keď pracujete veľa s ľuďmi, zachvílu zistíte, že medzi dospelými a deťmi nie je až taký veľký rozdiel.
Mám troch synov, jedného manžela, psa a..... celý svet. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Keď pracujete veľa s ľuďmi, zachvílu zistíte, že medzi dospelými a deťmi nie je až taký veľký rozdiel.
Všetci sme švihnutí. A tí, čo si myslia, že nie sú, patria k tým najšvihnutejším.
Život sa vyvinul tak, že som sa sťahovala za posledných 11 rokov až 6x a za ten čas som nadobudla cenné skúsenosti o sťahovaní. Viem aké krabice sú najvhodnejšie, kde ich zohnať, aký postup dodržať... Tento článok je venovaný ako know how tým, ktorých táto perepúť v blízkej budúcnosti čaká.
Niekedy sa ma ľudia pýtajú, ako to, že som taká kľudná a len tak ma hocičo nevytočí. Ja na to zvyknem odpovedať, že mám na to školu - vysokú školu trpezlivosti.
Vždy keď si začínam myslieť, že už mi to za volantom ide celkom dobre, príde nejaký chlap s chlapskou poznámkou a moje šoférske sebavedomie klesne na bod mrazu.
Milujem počúvať detské otázky a postrehy, ako oni dokážu jednoducho a úprimne vnímať svet. Tu sú tie najlepšie z výrokov mojich detí:
Je neuveriteľné ako sa niekedy dokážu veci rýchlo a bez varovania úplne zmeniť.
Pamätám si, kedy som sa s nimi prvýkrát zoznámila. Mala som 14 , keď prišiel za mojim ockom Milan (syn jeho kamaráta) a navrhol aby nás (mňa a moju sestru) večer pustil na opekačku s miestnou mládežou.
Sedím v aute a rozmýšľam. Čo mám teraz robiť? Čo, do kelu, mám teraz robiť?
Stále častejšie sa ozýva z úst mojich troch ratolestí. „Ja by som chcel mačku“, prosí najstarší. Brr, mačky neznášam. „A ja zase psíka“, žobroní prostredný. Pes je ako ďalšie dieťa. „A ja chcem šlona“, pridáva sa aj najmladší. OK tak toto aspoň nemusím riešiť.
Nemocnica – nie je to len názov inštitúcie, ale aj názov iného sveta. To, čo tu je normálne, nie je normálne vonku a naopak. A pritom tie dva svety sú si tak blízko. Dívate sa a neho cez tenké sklo, počujete jeho džavot a vnímate jeho zdravie. Ten ruch z ulice dolieha až k vám, ale plynie akosi pomimo vás, pretože nie ste jeho súčasťou.
„Deti, máte už hotový ten zoznam pre Mikuláša?“ „Áno Mami, a ja som urobil aj za teba, aby Mikuláš aj tebe niečo priniesol.“ „Aha, a čo si tam napísal zlatíčko?“ „Predsa hodinky z vodotriskom, keď ich toľko chceš.“ No super, kde teraz zoženiem hodinky z vodotriskom?
Akože prečo sa pýtam?! Viete, ja som typická žena. Neviem parkovať a cúvať, technika pri mne z nepochopiteľných príčin zlyháva, ľahko sa rozplačem, mám rada bezpečné veci a dlhé prechádzky. Navyše som vyrastala v čisto ženskom kolektíve, len s mamou a sestrou. Moja mama mi hovorievala, že som bola poslušné dievčatko , dobre som sa učila a celé dni som si kreslila v detskej izbe a hrala sa na učiteľku. Muži a chlapci sú pre mňa cudzinci z Marsu. Robia veci, ktoré by som ja NIKDY nerobila.
Vypadla som na takmer celé leto z mesta na vidiek do krásnej prírody Moravského krasu. Celé dni som pobehovala v ťapkách a vo vzdušných plátených trištvrťákoch, vlasy v cope, make up som ani nevidela. A bolo mi fajn. Strašne fajn.
Stála som pred sklenenými dverami a zvonila na zvonček. Kým prišla sestrička, čítala som zatiaľ nápis nad dverami POPÁLENINOVÉ ODDELENIE. Dvere sa otvorili. “Dobrý deň, som fyzioterapeutička, zastupujem Lenku”. Sestrička len kývla a bez slov ukázala na zelené chirurgické plášte visiace na vešiaku a gumené šľapky. Obliekla som sa a pomaly prechádzala na koniec dlhej chodby. Tam boli ďalšie sklenené dvere s nápisom JEDNOTKA INTENZÍVNEJ STAROSTLIVOSTI.
Práve som prekonala sínusitídu. Poviete si : “No a čo? Nič zvláštne.“ Ale táto bola zvláštna. Už len tým, že trvala 2 mesiace – to podľa mňa nie je normálne. Zhltla som litre hlienu, celú krabičku Pralen + proti bolesti hlavy, trojo antibiotík. Bola som až 2 týždne PN, čo znamená, že normálne som nechodila do roboty. Ale klasická PN to nebola, lebo zrovna vtedy boli PN moje 3 deti (všetky naraz), tak na liečenie nebol čas. Keď som prišla na kontrolu k lekárke ešte v horšom stave ako na začiatku, tak mi vyčítavo povedala: „Vy ste určite neležali!“ Čo som jej mala povedať. Nie pani doktorka, obávam sa, že som si ani nesadla. Tak som na rozlúčku dostala ďalšiu krabičku ATB, k tomu ešte antihistaminika a záhadný sprej do nosa (názov si nie som schopná zapamätať). Okrem toho som išla na RTG dutín a na výter z nosa. To už sa ale zapojila do liečby celá rodina a široký okruh známych. „Ako je možné, že to tak dlho trvá! Zápal dutí? No jasne, tak to ti antibiotiká nepomôžu, to musíš…..