Ak očakávate, že keď dospelému dáte do ruky klúče, tak ich vráti naspäť na recepciu, mýlite sa. Rovnako zbytočné je v mnohých prípadoch očakávať, že sa dospelý a teda rozumný a zodpovedný, dokáže orientovať v úplne jednoduchej blbovzdornej tabuľke s dátumami a typom rehabilitačnej procedúry. Ak si myslíte, že dospelý človek je schopný zapamätať si štyri primitívne doporučenia ako doneste si so sebou prezúvky, uterák, niečo na prezlečenie a niečo na pitie, tak ste opäť na omyle.
Pravidelne sa nám stáva, že pacientovi " ukradnú" prezúvky zo zamknutého botníka. Keď sa dotyčný dotknutý príde sťažovať, kolegyňa z recepcie si len ťažko vzdychne a po tých rokoch už rezignovane odporučí pacientovi porovnať číslo botníka s číslom kľúča. Ak pacient rozhorčene zahlási, že predsa nie je idiot, tak sa bez slova zdvihne a ide mu dokázať, že idiot je.
Niektoré príkazy a doporučenia sme museli dodatočne doplniť. Ako napríklad: PROSÍM, TRYSKY PROTIPRÚDU SI NEPÚŠŤAJTE NA HLAVU A GENITÁLIE.
Už viem, že musím vysvetliť všetko štyrikrát, poprípade aj napísať alebo nakresliť, dávam jasné príkazy, pretože nikdy neviem, kto ma znova prekvapí.
Ako napríklad pán XY. "Dobrý deň", zdravím zchádzajúceho pána. Rukou ukážem na stoličku a zatiaľ vypisujem jeho kartičku. Keď sa obrátim, div ma neraní zrádnik, lebo milý pán uprostred miestnosti na stoličke stál. "Preboha, čo tam robíte!" Vysrtašene na mňa pozrie a potichu sa spýta: "Nemal som sa na ňu postaviť?" Iba som sa rozosmiala a dávala pozor aby som plynule neprešla do plaču.
Učíme deti ešte v predškolskom veku, čo je pravá a ľavá ruka a čo znamená pokrčiť a vystrieť, ale divili by ste sa, čo mi to dá niekedy nadľudskej námahy kým to niektorí "rozumní dospelí" pochopia. A niektorí to ani nepochopia.
Dnes mi prišla na cvičenie staršia zlatá od ucha k uchu usmiata pani. Porozprávala mi ako si zlomila ruku, a že keby nebolo anjela strážneho už by bola možno aj v nebíčku. V tom sa jej náhle skrivili ústa v pochybnosti, či by sa naozaj do nebíčka dostala, lebo má hrozného manžela a ten ju tak hnevá, že sa tam určite kvôli nemu nedostane. A za hurónskeho plaču opúšťala moju pracovňu. Ja som si len zúfalo uvedomovala koľko ľudí sedí v čakárni. Zachvíľu nakukne kolegyňa do mojej pracovňe, podozrivo si ma premeria a spýta sa, že preboha čo som tej úbohej pani urobila. Ja len bezmocne zahlásim, že nič a stratím aj posledné ilúzie o rozumných dospelých.